Básnik a prozaik Richard Blanco (1968) z USA vo svojej tvorbe vychádza z kultúrnej konfrontácie a osobného hľadania ako človek patriaci k potomkom kubánskych emigrantov, k sexuálnej menšine či k vnímavým pozorovateľom v nevšímavom svete. Písaním sa vyrovnáva s pocitom absencie vlastného miesta, s neustálymi vonkajšími prekážkami a prirodzenou túžbou prežiť naplnený život. Blanco svoju poéziu zaľudňuje: v jeho veršoch hrá dôležitú úlohu najbližšia rodina, ktorú miluje, ale zároveň neprehliada jej chyby. Chápe ich nostalgiu, uvedomuje si však, že ide o svet, ktorý už nie je jeho, a usiluje sa nájsť identitu, s ktorou sa môže bezvýhradne stotožniť. Autorova poézia je hlboko ľudská a jej tonalita je často humorno-vážna podobne ako básnicky vyrozprávané príbehy, kde sa miešajú nešťastné okamihy a šťastné konce a naopak. Blancova schopnosť preniesť emócie na plochu textu, vystihnúť ľudskú situáciu v niekoľkých slovách a dať hlas iným tak, aby sa nespreneveril vlastnému presvedčeniu, z neho robia neprehliadnuteľného autora v rámci veľkej a rozmanitej literatúry USA. Výnimočné a priam až symbolické postavenie podčiarkuje skutočnosť, že si ho americký prezident Barack Obama (2013) vybral ako svojho inauguračného básnika.